Svätá kaplnka — relikviár pre Kristovu tŕňovú korunu.

Autor: Peter Kršák | 13.2.2020 o 16:09 | (upravené 14.2.2020 o 8:03) Karma článku: 2,58 | Prečítané:  190x

Svätá kaplnka (Sainte Chapelle) vybudovaná 1239 — 1248 svätým Ľudovítom IX. ako relikviár pre Kristovu tŕňovú korunu a najvzácnejšie relikvie kresťanstva v bývalom kráľovskom paláci (Palais de la Cité) v Paríži.

Približne od 4. stor. sa v celom kresťanskom svete začalo šíriť uctievanie relikvií. Zväčša to boli telá mučeníkov a svätcov, ale aj kusy ich odevov, či predmety s ktorými prichádzali do kontaktu. V širšom kontexte je to možné považovať za formu a pokračovanie starobylého kultu mŕtvych. Viera v magickú moc relikvií (živá prítomnosť svätca v jeho mŕtvej schránke) vyvrcholila v období stredoveku. Začala sa vytrácať od 16. stor. v súvislosti s reformáciou, aj v prostredí katolíckej cirkvi, i keď obdobie baroka bolo pre katolíkov veľkou renesanciou kultu relikvií. V modernom svete úplne zanikla a pravdepodobne aj väčšine súčasných kresťanov príde dosť bizarné snažiť sa získať kus tela niektorého svätca mŕtveho stáročia. Sväté relikvie boli približne do 15. stor. považované dokonca za cennejšie ako drahé kovy, či drahokamy a o ich získanie sa usilovali mocní vládcovia i bohatí opáti (počas stredoveku patrili k najvzácnejším darom a zohrávali významnú úlohu v diplomatických kontaktoch). Vlastniť relikvie bolo vecou statusu a spoločenskej prestíže. Kvôli relikviám sa na dlhé a nebezpečné púte vydávali tisíce ľudí (aj v súčasnosti je stále populárnejšia Svätojakubská cesta) a stavali monumentálne chrámy, kaplnky, či hrady. Mnohí svetskí i duchovní vládcovia intenzívne zbierali sväté relikvie a vo svojich sídlach vytvorili ich rozsiahle zbierky (napr. opátstvo Saint Denis vo Francúzsku). K najvýznamnejším relikviám kresťanstva patrili tie, ktoré priamo súviseli s Ježišom Kristom, jeho životom a pašiami. Pozornosť k miestam kde sa jeho ľudský príbeh odohrával upriamila ako jedna z prvých matka cisára Konštantína I. Veľkého, cisárovná Helena. Práve jej sa zázračným spôsobom, počas púte do Svätej zeme a Jeruzalema podarilo objaviť Pravý Kristov kríž i iné významné relikvie súvisiace so vznikom kresťanstva. Tieto relikvie boli odvtedy súčasťou cisárskeho pokladu, po prenesení sídla cisárov do Konštantínopolu sa ako najväčší poklad ríše nachádzali vo Veľkom posvätnom paláci. Tam boli až do dobytia mesta križiakmi v roku 1204. Potom boli postupne odvezené a rozpredané v západnej Európe, kde sa stali súčasťou chrámových pokladníc i kráľovských pokladov. S Kristovými pašiami súvisí aj jedna významná relikvia nachádzajúca sa na území Slovenska. Je to relikvia Kristovej krvi (kúsok látky s kvapkami Kristovej krvi), ktorú v roku 1483 daroval benediktínskemu kláštoru v Hronskom Beňadiku kráľ Matej I. Korvín (pravdepodobne ju dostal ako dar od pápeža Pavla II.) a nachádza sa tam do súčasnosti. Relikvie teda zohrávali v náboženskom živote kresťanov podstatnú úlohu. Poznávanie ich prístupu k nim je jedným z kľúčov k pochopeniu stredovekej religiozity.

V roku 1238 sa latinský kráľ Byzantskej ríše (respektíve Latinského cisárstva ako sa fragment Byzancie dobytej križiakmi nazýva) mladý Balduin III. (*1217, †1273, vládol od 1228) dostal do finančných problémov, čo ho prinútilo rozpredať najvzácnejšie relikvie Kristovho utrpenia (prostredníctvom Benátčanov, ktorí významne prispeli k dobytiu a vydrancovaniu Konštantínopola). Najvzácnejšia relikvia kresťanstva — Kristova tŕňová koruna sa tak dostala do Francúzskeho kráľovstva, ktorého panovník Ľudovít IX. Svätý, kráľ vynikajúci svojou zbožnosťou, ju spolu s inými relikviami Kristových pašií kúpil za enormnú sumu. Bol to čin nanajvýš symbolický. Táto koruna, symbol Kristovho kraľovania sa tak stala záštitou francúzskeho kráľovstva a jeho panovník bol až do revolúcie označovaný ako najkresťanskejší kráľ na svete (Rex christianissimus). Relikvie, ktoré tento výnimočný panovník vynikajúci svojou zbožnosťou zhromaždil v kráľovskom paláci v centre Paríža na ostrove Ile de Cité, posvätili a potvrdili svojou prítomnosťou inštitúciu kráľovstva i úrad panovníka. Posvätná moc kráľov, symbolizovaná korunou kráľa najvyššieho, sa tak z Konštantínopolu preniesla do Paríža.

Svätý Ľudovít inicioval celý rad sakrálnych stavieb. Najvýznamnejšou z nich je Svätá kaplnka (Sainte Chapelle) v kráľovskom paláci (Palais de la Cité) v srdci Paríža v blízkosti katedrály Notre Dame. Dal ju vybudovať ako relikviár pre Kristovu tŕňovú korunu a iné vzácne relikvie, ktoré počas celého života zhromažďoval. Výstavba kaplniek sa v stredoveku viazala k dvorskému prostrediu, bola záležitosťou cisára alebo kráľa. Tieto kaplnky boli prístupné len úzkemu okruhu z panovníckeho dvora. Prvou v rade týchto reprezentatívnych stavieb na Západe, ktoré panovníka predstavovali ako Bohom posväteného a vyvoleného vládcu je Palácová kaplnka v Aachene, ktorú dal vo svojom paláci (falci) vybudovať Karol Veľký (dostavaná po 798, posvätená pápežom Levom III. 805; za jej architekta je pokladaný Odo z Metzu, *742, †814). Jednou z posledných je drahými kameňmi a tabuľovými maľbami obložená Kaplnka sv. kríža na hrade Karlštejn (posvätená 1365), ktorú dal postaviť český kráľ a rímsky cisár Karol IV. (tiež veľký zberateľ relikvií). Vrcholným dielom medzi nimi je nesporne kaplnka v kráľovskom paláci v Paríži, skutočná pokladnica najvzácnejších relikvií so zložitým ikonografickým programom. Kaplnka — relikviár bola vybudovaná v rokoch 1239 — 48, jej architekt nie je známy (dlho sa predpokladalo, že to bol Pierre de Montreuil, jeden z architektov parížskej katedrály). Pôvodne bola súčasťou kráľovského paláca (nezachoval sa, niektoré jeho stredoveké priestory boli včlenené do neskorších stavieb), ktorý bol budovaný od 7. stor. a sídlili v ňom už merovejovskí králi. Dnes je v 19. stor. výrazne reštaurovaná kaplnka súčasťou prísne stráženého Justičného paláca (Palais de Justice). Kaplnka má dve podlažia, spodné nižšie vyhradené pre služobníctvo a členov dvora (tvorí podnož pre hornú kaplnku) a horné určené pre panovníka a jeho najbližších. Jej subtílna a mimoriadne sofistikovaná architektúra predstavuje vyvrcholenie vývinu tzv. skeletovej architektúry — vrcholného majstrovstva staviteľstva z kameňa. Skelet hornej kaplnky pozostáva zo sústavy oporných pilierov a je koncipovaný tak, že steny boli úplne nahradené obrovskými oknami s vitrážami (tzv. diafánna stena). Vznikol tak akýsi skleník, krehký relikviár pozostávajúci z umne spojených vitrážových okien, aj preto ju nazývali Capella vitrea (Kaplnka zo skla). Horná kaplnka bola tak subtílna, že sa jej architekt rozhodol celú stavbu spevniť sústavou horizontálnych železných ťahadiel (tyčí), ktoré ju vlastne stáročia držia pokope. Jej rozmery a proporcie boli odvodené od stavby Šalamúnovho chrámu, ktorý sa spomína v Biblii, zároveň svojou koncepciou nadviazala na Svätú kaplnku (Sacra Capella) v cisárskom paláci v Konštantínopole, kde bola Kristova tŕňová koruna uložená predtým. Jej výška je porovnateľná so súdobou katedrálnou architektúrou. V siluete stredovekého Paríža tvorila výraznú dominantu a pendant nedostavaných veží katedrály. Priestor hornej kaplnky naplnený farebným svetlom vitráží odrážajúcim sa od pozlátených prípor a rebier klenby bol prirovnávaný k jednej z miestností Raja. Architektúra, vitráže s príbehmi zo Starého i Nového zákona (15 monumentálnych okien, tie na južnej strane zobrazujú príbehy relikvií od ich nájdenia sv. Helenou až po stavbu Sainte Chapelle a rozeta s apokalypsou na západnej stene), sochárska výzdoba (sochy 12 apoštolov), ale predovšetkým zbierka relikvií (vo vzácnych, špeciálne zhotovených schránkach) a k nim sa viažuce počas stredoveku sa každodenne konajúce náboženské rituály vytvárali celok, ktorým Ľudovít IX. vytvoril nové srdce svojho posvätného kráľovstva (relikvie neumiestnil do opátstva Saint Denis, ale v kráľovskom paláci) a oslávil Kristovu obeť i mučeníctvo tých, ktorí ho nasledovali.

Samotnú Tŕňovú korunu, uložil do relikviára z horského kryštálu. Ten spolu s inými relikviármi vložil do veľkej schránky z medi a pozláteného striebra umiestnenej nad hlavným oltárom (tzv. Grande Châsse, ktorá bola počas revolúcie roztavená). Okrem koruny sa tam v relikviároch nachádzali časti dreva Svätého kríža, úlomok Longinovej kopije, časť špongie, z ktorej dostal Kristus na kríži napiť, časti jeho purpurového a pohrebného rúcha, jeho plienky, nádobka s jeho krvou, a časť reťaze, ktorou bol pripútaný počas bičovania a mnohé iné relikvie, ktoré kaplnke darovali neskorší panovníci. V roku 1306 tam boli prenesené aj telesné pozostatky Ľudovíta IX., ktorý bol 1297 vyhlásený za svätého. Ani jeden z relikviárov, ktoré dal Ľudovít IX. vyrobiť sa nezachoval (zachovali sa, ale ich opisy a dokonca kresby). Zmizli a zanikli aj takmer všetky relikvie a samotná kaplnka počas revolúcie unikla zániku asi len náhodou (slúžila ako sklad a archív, aj keď bola v 19. stor. reštaurovaná, už nikdy nebola znovu posvätená, Sväté kráľovstvo nebolo obnovené a nahradila ho republika; v dolnej kaplnke sa nachádza pre súčasnosť príznačný obchod so suvenírmi). Tŕňová koruna a časť Svätého kríža sa zachovali a od 1804 boli uložené v pokladnici katedrály Notre Dame (pri požiari minulý rok boli zachránené hasičmi).

Odsvätená a o svoje poklady orabovaná kaplnka je dnes obliehaná turistami. Ich počet sa po uzatvorení katedrály ešte zvýšil. A tak je tam atmosféra ako na vlakovej stanici (podobne ako v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne). Zriadiť v jej dolnom poschodí obchod považujem za vrchol cynizmu a symbol modernej civilizácie, ktorá sa vzdala svojho duchovného dedičstva. Vieru nahradilo náboženstvo obchodu, to čo ostalo zo Sainte Chapelle je toho dôkazom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?